Pre pôvab krajiny sú dôležité prírodné prvky a tvary,ako sú kopčeky, zvlnený terén, remízky, voda v podobe jazierok, barín, potokov. A ešte aj nejaký ten skalný prvok. To sú prírodné prvky, nejaké už máme, iným musíme napomôcť – napríklad výsadbou stromov. No a okrem prírodných sú aj tie, ktoré vybudoval človek. A teraz myslím konkrétne na ploty. Drevený plot z agátových kolov zatlčených do zeme a na tom vodorovne pripevnené borovicové žrde, to je to kúzelné, čo z rozľahlého,jednoliateho poľa robí krajinu s vlastným a nezameniteľným pôvabom.Páči sa mi takýto zásah do prírody, odtlačok ľudskej ruky v čase. Fotka starej rozpadajúcej sa ohrady ako symbol minulosti. Človek, ktorý ju staval, tu už najčastejšie nie je a nikto nepokračuje v pradení jeho nitky. Skončilo sa a len posledná smietka ako spomienka na minulý život. Všetko je dočasné, ľudský život aj výsledok ľudskej činnosti. Až tu raz nebudem, tak tento plot, ktorý sme dnes stavali bude dožívať a bude mojou poslednou stopou v tomto priestore.
V sobotu po daždi sme začali zatĺkať koly. Agátové zaostrené koly, pokládli Števo s Matúšom do predvŕtanej jamy a bagrom som ich zatlačil pol metra do zeme. Nádherná práca, ešte krajší výsledok. Koly stoja, ešte na nich pripevniť žrďovinu a krajinný prvok spestrí naše fádne ovsené pole. Zajtra budeme pokračovať, ak nezabudnem, tak zoberiem aj foťák.
Moc sa mi písať nechce, ale veľká návštevnosť ma tlačí k zodpovednosti. A tak si sadám k počítaču, hoci smrdím od dymu - údim syry a píšem. Dnes o tom, ako sa dobre zaspáva, keď sa človek pozrie a za sebou vidí kus práce a ako sa dobre stáva, keď človek vidí, že ak to zvládne už od skorého rána, tak zase bude zaspávať dobre.
Sadili sme stromy a dnes polievame z vlastného vrtu pomocou špeciálneho ukrajinského čerpadla.
Čo som sa naučil. Vrt do zeme prechádza rôznymi vrstvami,u nás napríklad ílom, pieskom, ílom, pieskom. Vŕtač vidí, čo mu ide z vrtu a podľa toho vkladá do zeme rúru. Kde je íl tam s pevnou stenou, kde je piesok tak s perforovanou stenou. Cez túto perforáciu preteká potom voda do rúry a odtiaľ ju treba vytiahnuť na povrch. Voda vyteká aj s pieskom a práve tu je vhodné toto ukrajinské čerpadlo,lebo niečo vydrží. Postupne sa piesok za rúrou odstraňuje a vzniká jaskyňa v piesčitom sloji, medzi dvomi ílovými. Tým sa zväčšuje plocha, cez ktorú do rúry vteká voda. Samozrejme ak tá voda v tom piesku je. Na to si už musíte zohnať prútikára. Je to laický popis, lebo odborne vám to povie hydrogeológ.Kto chce kontakt, pošlem.
Tak som to aspoň pochopil.
Až si dáte niekomu vŕtať studňu, mal by vám odovzdať nielen vrt, ale aj údaje o vrte a vlastne nejakú správu, mal by vám v cene dať čerpadlo a buď vás informovať ako začať postupne čerpať a nezavaliť studňu, alebo zabezpečiť čistenie vrtu. Ja som to na začiatku neurobil, firma síce studňu vyvŕtala, ale okrem diery v zemi nám nedala nič a tak som si musel zavolať a zaplatiť hydrogeológa, ktorý mi vysvetlil ako studňu rozchodiť.
Už druhýkrát som počul, že tak dobre ako teraz sme sa na Slovensku ešte nemali. Raz od nejakého farára, teraz od .. Kurica z Vidieka. Je to tak naozaj?
Možno je teraz medzi ľuďmi väčšie bohatstvo, ako bolo predtým, možno si ľudia môžu dopriať široký výber materiálnych vecí, možno je to v tom, že za 2000 eur si kúpite pojazdné auto, možno je to v tom, že sa takmer neobmedzujete, ak máte o niečo záujem, tak si to kúpite. Ak hneď nemáte hotovosť, tak vám ju požičajú banky, alebo priamo obchody. Ale to je len bohatstvo. Otázka znie, či je to aj kvalita. Či žijeme kvalitné životy.
Moji starí rodičia žili na Orave. Mali kravu, pol hektára pôdy, starý otec bol navyše murár. V dome mali dve izby dole a podkrovnú izbičku. Rádio mali ako prví v tej časti dediny, ale mali ho (funkčné a jediné) ešte po tridsiatich rokoch, aj po štyridsiatich. Práčku dostali od mojich rodičov v 1974, televízor od maminej sestry v osemdesiatom roku. Keď si na nich spomeniem, vidím ich život jednoduchý, ale kvalitnejší. Zoberte si len, koľko času trávite v aute presúvaním sa do práce a z práce. Zabitý čas, jeho kvalita je nulová. Dve hodiny denne, desať týždenne, 500 hodín ročne, delené dvanásť to je štyridsať dní (bez noci). Tieto dni nemôžem zaradiť do kvality života. Štyridsať dní, to je za deväť rokov jeden rok. Každý deviaty rok strávite ničím. Ste vlastne odstavený od života, ste v base. Za akú cenu? Za dobré zamestnanie, za LCD televízor, za nové auto? Radšej chodiť na drevený záchod cez celý dvor, radšej kŕmiť kravu v nedeľu ráno o šiestej a potom šliapať štyri kilometre do kostola. Radšej náročnejšie bytie, ako pohodlný život s premárnenými hodinami, mesiacmi, rokmi.
Hodnoty postavené na biznise, urvi si čo môžeš a užívaj si ako tí úspešní. Za každú cenu. Toto sa nemôže zastaviť nejakými kontrolami. Zoberte si len, aké potraviny tými kontrolami prechádzajú a konzumujú sa aj so súhlasom kontrolných orgánov. Stačí len spomenúť umelé sladidlo. Keď si naň zvyknete, tak vám nebude vadiť divná pachuť v ústach v množstve výrobkov. Lacné umelé sladidlo s mohutnou reklamou „bez kalórií“. Deti si na neho zvykajú v žuvačkách a tak im nevadí ani v iných jedlách.Oficiálna distribúcia a máte prvú umelinu v tele. Koľko je tých ďalších. Bezohľadný výrobca mi vypočítaval koľko ušetrí na umelom sladidle v ochutenej minerálke a koľko by ho stál cukor. Pri predaji jednej fľaše minerálky to bola koruna. Potom treba prvé zarobené peniaze vraziť do reklamy a bubáky sa sypú. No aj ostatní šikovní a bezohľadní sa chcú mať dobre a tak už záleží len na ich bezohľadnosti a zisk je zaručený, hoci aj na úkor zdravia všetkých konzumentov.
Predpokladám, že len náročnosť konzumenta môže spôsobiť zmenu. Vzbura konzumentov môže vyvolať tlak. Bojkot nekvalitných výrobkov je cez sociálne siete tak jednoduchý a každý takýto útok sa dotkne tak predajcu ako aj výrobcu, predpokladám, že si nedovolia hazardovať so svojou povesťou, ak na tom bude založená ich budúcnosť. Je to ako sci-fi, ale za prvej republiky sa takto vytvárala kvalita fariem a výrobcov potravín. Samozrejme v súčinnosti s kvalitou. Lenže kde sa kupuje „hlavne lacno“, nie je šanca na zvrat.
A na Slovensku kedy? Za päť rokov? Hej, všetci mi hovoria, že som bezbrehý optimista.
Internet je plný zaujímavých informácií, stačí len hľadať a selektovať. Posúvam sem toto.
permalot.org/en/chytre-zahradniceni-v-balicich-slamy
Keď sme sa odsťahovali z Bratislavy na dedinu, povedal som svojej drahej manželke. Ideme na dedinu bývať, ale budeme tam žiť ako na dedine. Vtedy som ešte nevedel, že hovorím o živote na dedine spred 20 rokov. Postupne nám na dvore pribúdali sliepky, kurčatá, kačky, vietnamské prasatá, koza, psi a mačky. Neskôr som zistil, že sme jediní v dedine s tak pestrou plejádou zvierat. Na dedine sa už totiž zvieratá nechovajú. Na dedine už totiž nežije žiadny poriadny sedlák, všetko sú to inteligenti, ktorým zvieratá smrdia.
Keď najstaršia dcéra prejavila záujem o koňa,išli sme kúpiť koňa. Ako úplný amatér, poznačený minulosťou a rozprávaním svojho strýka, rozhodol som sa kúpiť hucula. Nakoniec som ale v stáde huculov uvidel Bašku a bolo rozhodnuté. Baška je mix nejakého poníka s teplokrvníkom,ale hlavné je, že je to indiánsky koník. Strakatý. Tu zase poznačený indiánkami, nemal som na výber. Baška bola o mesiac na dvore. O osem mesiacov porodila Filipa, ktorý už bol viac menej naozajstný hucul. Keď sme začali robiť farmu, zvieratá odišli postupne z dvora na farmu a Baška s Filipom išli na pobyt k Ľubošovi M. Minulý rok za mnou Ľuboš prišiel a spýtal sa, - „Chceš pripustiť Bašku? Shagy arabom?“. Jasné, prečo nie. No a dnes sa narodila krásna sivá kobylka. Bohužiaľ som si nenastavil foťák a tak som to trochu prepískol s bielou, ale cez víkend to napravím.
Som optimista a verím, že sa na tom podieľa aj moje stravovanie. Mnoho zapšklých (od českého slova pšouk – prd) ľudí, ktorých stretávam si spájam s ich stravovaním. Slanina, vajce na raňajky, klobása na desiatu, rízek na obed, na večeru jaternice. Pamätám si, ako to bolo u nás doma. Bez mäsa nebolo jedlo, jedlo bez mäsa nebolo jedlo. Údené, varené koleno na večeru. Určite to musí zaťažiť nielen trávenie ale aj myseľ.
Samozrejme, že aj ďalšie sprievodné javy zohrávajú v optimizme vegetariánov svoju roľu. Mal som tu jedného vegetariána a nebol to žiadny optimista. Chyba ale nebola v strave ale v inom.
Tento týždeň by som chcel začať robiť ploty, otázka je, či do tej našej zeme koly zatlčú. Naša zem skrýva pod humusovým povrchom množstvo prekvapení v podobe ílovitého podložia, pod ktorým sme vykopali piesok, niekde aj piesok v tak čistej podobe, že sme to spočiatku definovali ako návoz. Samozrejme najhorší je íl. Hnedý aj modrý, v mokrom prostredí lepkavý,v suchom tvrdý. A práve stvrdnutá konzistencia spôsobila, že motorový vrták zlyhal. Takže sme orezávali agátové koly a čakáme traktor s zatĺkačom.Pozeral som na pár fotiek na internet, aby som mal inšpiráciu a verím, že taký drevený kolový plot, je ten najkrajší artefakt na pasienkoch. Potom už len stromy pomedzi to, aby bol tieň pre zvieratá a môžeme si odfajknúť jeden zo zámerov – krajinotvorba.
Včera sme pokusne vyrobili prvé syry. Bolo to z ovčieho a kozieho mlieka a výsledok bol viac než potešujúci. Teda potešujúci pre moje gurmánske chúťky. Nafotím a priložím. Škoda, že už nie je medvedí cesnak, nie je lepšia kombinácia na raňajky. Nie sú lepšie raňajky, než keď deň pred tým máte hladovku. To som si hovoril dnes ráno.
V Sme bol článok o budúcnosti Slovenských bravkov z pohľadu Bruselských normatív a Poľských cien. Článok ako v Sme, komentovať to nebudem, ale dal som si prácu, aby som si prezrel reakcie diskutujúcich. A na podnetné budem reagovať.
Samozrejme, že tlak z Bruselu je na všetkých rovnaký, teda minimálne na nové štáty, ale Slováci to berú ako útok na seba. (Asi ako Maďari, že by sme predsa len mali k sebe bližšie a rozdiel je len jazykový? )
Na jednej stane je pravda, že poľnohospodárstvo dostáva menšie dotácie ako na západ a ďalej, ale niektoré družstvá fungujú,niektoré profitujú a niektoré sú dokonca ukážkové. Je to v ľuďoch.
Kvalita mäsa a mäsových výrobkov je na Slovensku katastrofálna, ale zistil som, že sa jedná hlavne o výrobky v marketoch, kvalita jednotlivých mäsiarstiev kolíše podľa toho, či sa niekto snaží, alebo vo svojom mäsiarstve len zotrvačnosťou pokračuje, kde po privatizácii začal.
Ak si niekto sťažuje na Bruselské príkazy, nech sa zamyslí nad tým, že len požadujú, aby bolo na jedno prasa viac ako 1m2 priestoru. Jeden meter krát jeden meter. Kto proti tomuto protestuje, zavrel by som ho tam, veď taká sto kilová sviňa, je rovnako veľká ako dospelý človek. Mojich 5 veľkých prasiat žije vo výbehu ktorý má 30x30 metrov. Ľudia sú bezohľadní, nemám čo k tomu dodať.
Na západe hlavne vedia o čom je poľnohospodárstvo malých fariem a je tam nadštandardná starostlivosť o farmárov, vedia, že byť farmárom, to nie je zamestnanie, ani podnikanie, to je život a tak si svojich chránia, pomáhajú im a keď treba tak privierajú oči. Obe oči. U nás naopak. Príde nejaká norma, tak ju ešte pritvrdíme a kontrolór sa tvári, že nad neho nie je a tak rozhodnú častokrát neadekvátne o budúcnosti vášho snaženia. Slabšie nátury to zabalia hneď, silnejšie do pozajtra. Povedalo sa, všetko do nerezu a tak zanikli bitúnky jeden za druhým. Čítal som normy a predpisy a ako súkromník by som do toho nikdy nešiel. Dnes vymysleli bitúnky v rámci predaja cez dvor a zrazu v rámci hygieny stačí len umývadlo s tečúcou vodou. Super, ale má niekto, kto zažil tú starú buzeráciu, odvahu sa do toho zase pustiť? Čo keď o rok, o dva príde nejaká nová metla a zase sa nariadi niečo iné? Veď sa pozrite ako sa pozerajú na ministerstvo poľnohospodárstva politické strany. Ako na ministerstvo, ktoré má veľké množstvo pozemkov bez vlastníkov. Bol tu minister s víziou? A ak by aj bol, stačia štyri roky na realizáciu vízie, keď pohľad na pestovanie a chov je skreslený, lebo tých pár skutočných sedliakov má cez osemdesiat rokov a mladí to nevedia, alebo do toho nejdú. Mal som tu brigádnika, ktorý bol čerstvý absolvent poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Povedal, že jediný z ročníka by chcel robiť to čo študoval.
Vlastníci pôdy a poľnohospodári sú vo väčšine prípadov rozličné osoby. Jedni vlastnia, lebo zdedili po tých, ktorí ešte na pôde robili, iní robia, lebo sú to pohrobkovia družstiev a mnoho ráz chcú dožiť do dôchodku. Priemerný vek na družstvách by možno niekto zo štatistického úradu vedel, ale predpokladám, že to bude okolo 50 rokov. Je málo vlastníkov, ktorí svoju pôdu obrábajú a je málo nových farmárov, ktorí risknú obrábať pôdu v prenájme.
Je podpora na hektár pôdy a je podpora na dojnicu a neviem,či dostaneme aj VDJ (veľkú dobytčiu jednotku – 1 VDJ = krava, alebo =šesť ovcí, kôz. Všetko ostatné je minulosťou. Peniaze za bio? Zabudnite. Peniaze za to,že produkujete potraviny? Zabudnite. 150€ za hektár, bez ohľadu na to, čo tam produkujete a koľko.
Nízka kúpna sila obyvateľstva tlačí ľudí nakupovať podľa ceny. Je to relatívne, niekto dá na kvalitné potraviny, niekto chce na potravinách ušetriť a míňa inde. Rozhodne je tu na Slovensku presila ľudí,ktorí chcú kvalitu, presila nad farmármi, ktorí kvalitu ponúkajú. A sú tu aj farmári, ktorí majú kvalitu,ale nevedia ju ponúknuť. Marketing nám stále moc nejde.
Každý odsek je na článok, bohužiaľ je toho teraz veľa a tak keď prídem večer domov, som rád, že vleziem do postele. Predovčerom sme pod strechu skladali 56 veľkých 220kg balíkov sena. Gúľali sme ich ručne z dvora do ovčína. Dvaja. To si nesťažujem, len konštatujem, že potom večer musím mať veľké odhodlanie, aby som písal.
Zajtra ráno skoro vstávam, ale zajtra je Veľký piatok a tak si doprajem deň na rozjímanie, samozrejme, keď svojim zvieratám poskytnem základnú starostlivosť. Inak pekne prší. Predpokladám, že budúci týždeň budem fotiť zelené pole.
Čo je to za názov grefty? Toto sú grefty. Po slovensky aj pažite.
Je fascinujúce sledovať výsledky svojej práce. Je to radosť záhradníka, ktorý schováva do zeme maličké semienka, ktoré len napája vodou a potom chodí každý deň sledovať o koľko centimetrov sa tá zelená rastlinka vytiahla vyššie, ako zakvitla a ako sa z púčika nalieva plod a zrazu je tu paprika. Aj farma sa tak rodí. Človek chodí vyrezáva nálety na mieste spustnutého vinohradu, odkrýva pôdu a vytvára priestor, aby do neho vsadil prvé drevené koly, potom dosky, strechu a už to tu mečí a bečí a rodia sa tu kozľatá a jahňatá a kde bola pred rokom pustina je dnes nový život a kopec detskej radosti mláďat.
Tu je zdokumentovaná stavba ovčína od ničoho až po hotovú stavbu v deň keď sa v nej narodili prvé ovečky.
Mal by som písať niečo o sliepkach, lebo to je hit či hyd. A tak ma napadlo, keď sa pomaly rôzni amatéri idú púšťať do chovu hydiny, lebo vajcia dosiahli zaujímavú cenu, či by sa náhodou nepúšťali aj do chovu iných zvierat a pestovania iných plodín, keby ich cena nebola deformovaná rôznymi dotáciami. A následne by cena klesla na reálnu podobu, lebo by vznikla konkurencia, ktorá by vypestovanej a odchovanej hodnote dala reálnu cenu. Asi je to dosť naivné, no rozhodne by mi to prišlo ako normálnejšie, než teraz, keď sa z daní dotuje niečo, čo má pre každého jedinca inú cenu. Ako vegetarián, alebo ako chovateľ kôz na mlieko, ktorý platí dane, nemám nič z toho, že sa mlieko a mäso dotuje.
Inak sa veľmi teším, že ľudia začnú chovať sliepky. V poslednej dobe je tak málo aktívnych ľudí, že akákoľvek činnosť v okolí vo mne vyvoláva príjemný pocit. Strašne mi lezú na nervy lenivci.
Pretože som dostal povolenie na postavenie dvoch unimobuniek, priviezol som dve unimobunky a oblozil ich drevom. Urobila firma Slava M., ktoreho vrelo doporucujem. Prvý obrázok je z mája, druhý z marca.
Ja asi nie som optimista, cítim na svojich pleciach tragédiu života, ale na druhú stranu sa viem tešiť z radostí všedného dňa a navyše som sa naučil v konfrontácii so zatrpknutými ľuďmi, hľadať optimizmus vo všednosti. Prší. Táto jar bola suchá a osivo máme už dva týždne v zemi,kde poslušne čakalo na túto živú vodu. Dnes som bol pozerať, čo sa už zo zeme vynára a predpokladám, že tých pár byliniek bol ovos. Po tomto daždi by mala vybehnúť aj tráva. Ďakujem Bože.
Zopár posledných článkov bolo dosť zúfalých a tak dnes vypustím zúfalstvo a ponechám si priestor len pre radosť. Odrodili sme jednu z posledných kôz, keď som odchádzal z ovčína, vyzeralo to, že po dnešnej noci zostanú len dve. Jedna čiernobiela a kapučíno. Kapučíno ako vždy bude posledná. Posledná chodila na dojenie, posledná išla k capovi. Takže posledná bude rodiť a keď tak rozmýšľam, aj minulý rok bola jedna z posledných. Celková bilancia hovorí o 27 kozičkách a 22 capkoch. A tak nám teraz hopkajú a skackajú,zvedavo pobehujú a ohrýzajú montérky vo výške kolien a zvedavo pozerajú na svet okolo seba. Ovečky narodené o mesiac skôr už vyzerajú k svetu a prvý baranček je už riadny kus, už sa nedá vziať do náručia a maznať. Je úžasné pozorovať Vlada a Renatku, ktorí robia s týmito zvieratami dennodenne, že sú stále uchvátení týmto zázrakom prírody a nepozerajú na mláďatá ako na rutinnú záležitosť, ktorá je im všedná. Väčšinou je takáto reakcia obvyklá skôr u našich hostí, ktorí prídu na polhodiny, fotia, nadchýnajú sa, ale keby sa mali každý deň vrátane soboty a nedele o ne starať, asi by prišli o svoje nadšenie.
Tým, že sme pripúšťali bielym bezrohým capom, máme základ pre chov bielych kôz, ktoré by sme chceli mať na mlieko a to čo splodil anglonubijský Džeims, to by mali byť pestré kozičky pre našu zoologickú záhradu.Tohto roku ponúkneme rohaté kozy na predaj, lebo ešte rok nám určite postačí aj menšie stádo. Aj tak očakávam, že budeme dojiť sto litrov mlieka denne. A to je dosť aj na kúpanie, nielen na výrobu syra. Čerstvý kozí syr, takzvaná hrudka a mladá zelená cibuľka – veľmi príjemná predstava pre moje chuťové poháriky. O mesiac.
Ešte stromy. Stihnúť posadiť pár stromov, to je problém, lebo moji záhradníci sa na mňa vykašlali a už nie je čas hľadať nových. Sadím, teda intuitívne a spontánne, lebo lepšie mať veľké stromy ledajako pohodené okolo farmy, ako nemať nič, ale podľa projektu. Dôležité okrem harmónie starých a veľkých stromov je aj ich funkcia vetrolamov. Hore na farme fučí aj keď je tu dole bezvetrie. Mám vietor rád, ale dnes bol aj studený, predsa len čo už od severozápadného vetra v marci môžete čakať a tak som vážne uvažoval o čapici. Takže stromy sú zdrojom pokoja, potešenia a bezvetria. Len ich posadiť čo najskôr a čo najväčšie.
Boli sme na výlete. So ženou v Čechách. Na jednej farme na severe Čiech pozrieť kravy. Prešli sme si farmu, ktorá sa venuje koňom, kravám, prasatám a robí aj rastlinnú výrobu. Vlastne také družstvo. Ktoré funguje samozrejme. Majiteľ , desať zamestnancov, 600 hektárová nádherné prostredie. Pekné, nové budovy, čisto, pohoda a harmónia. Debata, ktorú sme viedli nám odhalila niekoľko vecí, ale chcem písať hlavne o jednej.
V Čechách existuje pomaly v každej dedine nejaká farma, niekde dve, tri možno viac. Kozy, kravy, husi, sliepky,… Farmárske trhy sú v každom väčšom meste a hoci sa tam objavia aj podvodníci, gro tvoria poctiví roľníci. Zeleninu si môžete kúpiť na rôznych miestach debničkovým systémom, biovajcia sa cenami priblížili tým momentálne predraženým, kozie výrobky a syry už dnes dovážajú na Slovensko, aj keď u nás je tá tradícia väčšia. Bol som na hovädzej farme, ktorú vedú dvaja tridsaťroční chlapci a už si idú stavať aj vlastný bitúnok, vozový park majú ako z Agrokomplexu a fungujú na dedine, do ktorej vedie cesta, ale z ktorej už ďalej nevedie nič. Stačí si otvoriť internet a zistíte, že v Čechách propagujú lokálny predaj mäsa a zeleniny z regiónu, takže žiadna biošošovica, ktorá musí prejsť z Pekingu do Bratislavy 7 500km, ale obyčajná šošovica, ktorá sa vypestuje dvadsať kilometrov od vášho bydliska.
Pýtali sme sa ako je to možné, je lepšia legislatíva, dostávajú viacej peňazí? Nie,nedostávajú o moc viac, okrem platby na eko je to podobné ako na Slovensku,legislatíva tiež ako u nás. Tak prečo sú na tom česi lepšie, prečo je toľko funkčných fariem, prečo sa okolo ciest pasú malé stáda kráv, prečo sú vypasené remízky, prečo to v Čechách ide a na Slovensku nie.
Keď sme niekomu na Slovensku povedali ideme robiť farmu, každý sa pýtal, nemáte kam strkať peniaze, nedostanete žiadne dotácie, hrozná legislatíva, starosti, zlí zamestnanci a proste katastrofy všetkého druhu. Nie je to pravda. Keď niekde prídem, hovoria mi, to je perfektné, že idete niečo robiť, veď tu už nikto nič nerobí, idete chovať, tak to je perfektné, veterinári – poradíme vám, stavebný úrad, samozrejme držíme vám palce, nič nie je problém. Úradný šimeľ je úradný šimeľ, no rozhodne to nie je iné ani v Čechách. A naučil som sa, že keď dáme úradníkovi čo požaduje, dá sa pracovať. Ak sa chce. Ak sa nechce, tak sa hľadajú výhovorky prečo sa to nedá.
A prečo to ide na západ od nás? Vyšlo nám, že je to v ľuďoch, že oni majú väčšie odhodlanie, že sú systematickejší v práci, že sa nenechajú zvyklať neúspechmi alebo prekážkami a že nepotrebujú mať iné istoty okrem tých ktoré si vydobyjú vlastnou usilovnosťou.
Naša potravinová sebestačnosť sa nedosiahne podporou gigantických družstiev, ale založením stoviek rodinných fariem, malých ale pružných, schopných poraziť priamym predajom hypermarkety s privezeným umelohmotným ovocím a zeleninou. A nemusí sa ani veľmi zmeniť legislatíva, ale musí sa zmeniť myslenie ľudí. To je totiž ťahšie a na to musí mať ten rozhodujúci úradník víziu a nie len eurofondy. Ale sú tu takí?
Keby som mal charakterizovať jedným slovom dnešné poľnohospodárstvo, prichádza mi na um slovo bezohľadnosť. Bezohľadnosť a exploatácia. Bez ohľadu na to či sa týka o živočíšnu alebo rastlinnú oblasť. (Už len to slovo živočíšna výroba je príšerné.) Úžitkovosť,efektívnosť, výdatnosť, optimálnosť, intenzita rastu, kondícia, trhová efektívnosť, šľachtenie, maximalizácia genetickej potencie...
Rozmýšľam, ako to bolo pred sto rokmi, keď gazda musel každé zviera vypiplať od malička, keď na jeho zdraví závisel často osud celej rodiny,keď zdochnuté prasa znamenalo život bez mäsa, zdochnutá krava, život bez mlieka. Presne tak sa starali aj o pole. Hnojili, nechávali oddychovať,proste hýčkali. Pole ich živilo.
Potom sa prešlo na intenzívne hospodárstvo a miesto roľníkov nastúpili ekonómovia a z roľníctva sa stal priemysel. Už len socialistické súťaženie a boj o najvyššie výnosy ako súťaž o najsvalnatejšieho osla. Lány bez konca a bez biokoridorov, ale hlavne aby sa traktoristi nemuseli otáčať.
Ale nechce sa mi o tom písať. Chcem robiť niečo iné.Chcem políčko na šírku dvoch kombajnov, pasienok s hájikom a spokojné zvieratá v prirodzenom prostredí. Idylka? Určite áno, ale hlavne príjemné prostredie, kde môže existovať symbióza ľudí, zvierat a prírody. Život ktorý nie je za každú cenu na úkor toho druhého. Dnes sa preferuje opak.Presadenie sa na úkor druhého, prípadne na úkor druhých. Bohužiaľ často za použitia akýchkoľvek prostriedkov. Je nutné, aby sme tak žili všetci? Ja si myslím, že nie.
Prečo taká téma? Aj preto, že sme včera známkovali kozičky.Známkovali – dávali im ušné známky do uší. To že to tie zvieratá bolelo, to nebolo hrozné, tá bolesť bola krátka, ale ako tie malé kozliatka vyzerali, to bolo čosi dehonestujúce a ponižujúce. A to máme najmenšie terčíky.Obrázok teliatok s obrovskými plackami na ušiach je prejavom ľahostajnosti kompetentných úradníkov, ktorí na moje náreky, len pokrútili hlavou a vyhlásili,taký je zákon, s tým nič nenarobíme. Narobiť by sa s tým dalo, ale všetci sú ľahostajní. A pritom tetovanie by bolo vhodnejšie, veď tieto známky sa dajú prenášať.
Pomaly sa presadzujú zákony o lepších podmienkach chovaných zvierat, ale vo všeobecnosti je to ľuďom jedno, kým sa to nedotkne ich peňaženiek, tak ako teraz v prípade s drahými vajíčkami. Chyba ale nie je vo zvieratách ale v ľuďoch. Ako vždy.
410 000 nezamestnaných na Slovensku. Človek by mal dojem, že záujemci o prácu ma zavalia svojimi životopismi. Dostal som dva. Záujemcov bolo viac, ale neboli schopní napísať a poslať životopis a ja skutočne na základe informácie: „mal by som zaujem, lebo praca nafarme mi nerobi problemi a viem aj dojit“, neviem rozhodnúť či je to človek, ktorému mám zveriť do rúk chod farmy. A tak čakám ďalej, veď možno k tomu môjmu budúcemu kolegovi ešte správa nedorazila.
Spálňa na kolibe. Gauč je rozťahovací, pre dvoch. Okrem toho je tam sprchovací kút, splachovací záchod pre dievčatá, chlapci majú vonku drevenú búdku, pec na tuhé palivo, kuchynská linka, práčka, chladnička, satelit.
Hľadám nového zamestnanca ku zvieratám. Nemám veľké požiadavky, niečo sa naučí od nás, ktorí tu zostávame, niečo sa naučí z knižiek, ktoré mu dáme a zvyšok už musí pochytiť, ak bude pristupovať k práci so zvieratami s pokorou a snahou im porozumieť. Pretože tam na farme bude bývať v kolibe, je to práca na plný úväzok a hlavne musí si vedieť poradiť a nesmie sa báť. Asi by som uprednostnil manuálne zručného muža pred peknou dievčinou ktorá miluje zvieratá a život bez nich si nevie predstaviť.
Mal som aj prvú reakciu
Ešte k tej predstave o farme, vobec som nemala žiadne predstavy, tie sú totiž to pri zvieratách na jedno kopyto - vela práce za každého počasia a každý den :)
Áno, je to tak. Nie je to práca, je to štýl života. Zamestnanie začína ráno a končí poobede, trvá od pondelka do piatku, potom sú dva dni voľna, alebo iný režim, ale viac menej podobný. Na farme je to o inom. Robí sa, keď je robota a okrem zimy je to stále. V zime je to len kŕmenie ráno a večer, v úvodzovkách, lebo je toho viac. A to je dôvod, prečo to nikto nechce robiť, alebo sa necíti docenený, alebo to je ochotný robiť len sám sa na seba. Rodinná farma je v tom prípade ideálna, ak na to máte rodinu. Ak sa vaša farma skladá z babky, ktorá je maximálne v kuchyni, ženy, ktorá má na starosti hlavne papiere a iné vybavovačky a tri školopovinné dievčatá, už to nie je rodinná farma, už je to farma, ktorá bez zamestnancov nefunguje.
Takže ešte raz. Je tu voľné miesto pre človeka (partnerov) aj k zvieratám.
Vlastné životopisy posielajte na mail. Ale fakt životopisy.
Neviem či sa tu budem vyjadrovať ku všetkému, ale niečo nemôžem prejsť mlčaním. Problémy s nekvalitnými potravinami. Ako vidno,nemôžeme sa spoliehať len na kontroly, keď okolo nás zúri boj „urvi čo môžeš“,v mene ktorého sa predá posypová technická soľ potravinárskym podnikom.Takéto aféry a aférky nasledujú jedna za druhou, záleží len na konzumentovi ako si to preberie. Chápem, že cena potravín je rozhodujúca pre človeka s nízkym príjmom, na druhej strane ale vnímam aj veľkú ľahostajnosť k tomu čo si dávam do úst. Masírovanie reklamou vyvoláva v mojich deťoch potrebu konzumovať tie keksíky z reklamy a myslím, že podobne stovkám ďalších detí. Tisíckam. Ale po prvom ochutnaní a po prečítaní si chemického zloženia potraviny, nasadí Andrea zamietavý výraz tváre a žiadna reklama ju už nezdolá.
Klasickým príkladom sú biozemiaky. AK už nemáte rodinu na Liptove alebo na Orave, tak si radšej kúpte biozemiaky. Rozhodne sa vyhnete,nebezpečiu, že budete jesť niečo horké, vodové, čierne. Naopak, je predpoklad,že biozemiaky sú chutnejšie, dlhšie vydržia, obsahujú viac sušiny, vitamínov a menej dusičnanov. Neverím, že ich cena je o toľko vyššia, aby narušila rodinný rozpočet. Nie, to je len ľahostajnosť voči jedlu.
Zdraželi vajcia. Prečo? V tomto prípade nepodstatné.Reakcia Čechov: vykúpili všetky kuriatka na jednej z chovných fariem zapár dní. Inokedy predávajú také množstvá mesiac. Na Slovensku: nuž budeme menej piecť, povedala nejaká tetka v obchode. Áno, to je koreň problémov. Nech sa o nás vláda postará. Príde ku nám návšteva a vidí bazén a ide ďalej a vidí voliéru so sliepkami. A nač sú vám slépky, veď peňazí máte dost.
Práve sa snažím spracovávať HACCP pre výrobu syrov. Človek pri tom číta rôzne komentáre na internete a nestačí sa čudovať. Ako mohli žiť naši predkovia bez HACCP? Existoval vôbec život predtým, kým sa toto vymyslelo. Priznám sa, nemám dobrú náladu, keď je vonku pekne a ja tu sedím s plným nosom pri počítači ale je nedeľa a tú svätím svojou neprácou za počítačom. Andrea behá po dvore a tlačí fúrik s pohrabaným ihličím.Čo by sme asi teraz robili v meste. Chodili po parku? Športovali, aby sme spálili nadbytok kalórií nedeľného obeda? Odišli sme sem pred deviatimi rokmi s vedomím, že nechceme žiť štýlom: pracuj v práci odpočívaj doma. Práca sa nám stala odpočinkom a odpočinok výsledkom našej činnosti. V tom čase keď by som si ráno v paneláku varil kávu, tu si nesiem triesky a drevo aby som zakúril, kým sa deti začnú chystať do školy. A keď idem kŕmiť sliepky, to by som v meste stál na zastávke, alebo štartoval auto. Ale dnes nepíšem, aby som písal, ale aby som uviedol zopár fotiek, ktorými teraz budem tento blog osviežovať.
Už máme takmer odrodené, ešte posledných 6 kôz a môžeme rátať prírastky. Zopár pôrodov bolo problematických, ale na percentá 95% bolo v rámci bez pomoci.
No a takto sme siali. V piatok a sobotu. Ovosa trávu. Prvý krát.
HACCP bol prispôsobený výrobe potravín pre kozmonautov. Tuto chápem, ale prečo by sme tu na zemi mali žiť sterilne. Mali sme návštevu z Nového Zélandu. Andreinu priateľku, peknú, milú, vzdelanú, žijúcu tam už desať rokov.Všetko bolo v pohode, ale jej údiv, ktorý prejavila nad chovaním môjho dieťaťa, bol nezabudnuteľný. Johanka jedla chlieb, či koláč, ten jej vypadol na zem v jedálni, ona ho zdvihla, fukla na neho, to sme ju naučili my a dala si ho spokojne do pusy. Ingu až vystrelo v kresle. –Videli ste to, ona si to dala do úst, videli ste to, zo zeme. Do úst. Ježišmária. Samozrejme, že sme nereagovali a tak sa to zahovorilo. To sú prirodzené následky masírovania ľudí potrebou hygieny. Možno že u kozmonautov to má zmysel, ale čo ľudstvo ktoré stratí normálnu obranyschopnosť. Zavrie sa do sterilných priestorov. Nemám rád tento druh sci-fi.
Je prirodzené, že spadnuté na zem jedlo si nedám hneď do úst, ale si ho najprv ofúknem. To je jasné. A je prirodzené, že sa pri výrobe budú dodržovať určité pravidlá hygieny, ale prečo sa potom takto ochraňované potraviny stanú v podobe bioklíčkov smrteľné. Neohrozuje nás viacej bezpečná chémia v jedle?
Dnes keď je všetko biznis a čo nie je biznis, tak je odsúdené na záhubu, tak dnes keď je všetko biznis, aj hygiena je biznis. Gely, šampóny, krémy, emulzie, lotiony, gély, oleje. Príchute, farby, účinky. Regále plné voňavej elegancie. No nekúpali by ste sa?
Tak nech žije HACCP a špekáčik spadnutý do pahreby ohniska.
Na Slovensku je málo ľudí, ktorí nenájdu svoje korene na dedine. Všetci majú minimálne jednu starú mamu z niektorého regiónu a všetci sa v koreňoch niekam na Slovensku zaraďujú. Niekam patriť je dôležité kvôli identifikácií, hlavne pre tých ľudí, ktorí opustili svoje rodné územie a ešte sa nestotožnili s mestskou stratou identity. Všetci sme dedinčania a hoci by sme aj mali výhrady voči pravidlám života na dedine, podvedome nás to priťahuje a vedome sa tým nadchýname.
Tu sa zrodila myšlienka človeka, ktorý pozná život na dedine z obdobia prázdnin a skutočnú realitu každodennosti existujúcu len v prostredí dediny, prakticky nezakúsil. Napriek tomu ešte zažil kosenie obilia kosou, viazanie snopov, šliapanie sena, každodenné dojenie kravy, rozhadzovanie hnoja na zasneženú roľu. Táto realita dnes neexistuje, tak ako neexistuje ručné tesanie hranolov, oranie s volmi a skutočná pokora voči Bohu v každodennej činnosti. Tu si človek nostalgicky spomínal na prežehnávanie sa pred hríbovou polievkou s krúpami, ktoré mu naliali z kanvičky do plechového taniera s otlčenými kvietkami na okraji. Je to dôležité? Je dôležité prezentovať dávno minulý svet, ktorý odišiel so starými rodičmi, s poslednými ľuďmi, ktorí ťažko fyzicky pracovali?
Náš projekt nie je v tom vrátiť svet na dedine pred pol storočie, ale predstaviť ho ako bežný chod každodenného života, kde práca má viditeľný zmysel a význam, kde sa dáva zvieratám žrádlo, odstraňuje sa hnoj a zvieratá dávajú svoje produkty, ktoré slúžia človeku k obžive. Kde sa zem orie, osieva, žne. Kde postupnosť krokov je určená a vnímanie reality je priame, nesprostredkované. Kde dáva zmysel každá práca, lebo je viditeľná a má začiatok a koniec, od zasadenia semienka po upečenie chleba. Práve tá abstraktná vzdialenosť, ktorá v modernej dobe vzďaľuje človeka od plodov jeho práce, komplex menejcenného kolieska v súkolí obrovského mechanizmu, odcudzenie a bezpohlavná sterilita, bezcharakternosť činnosti a abstraktná výslednica,... Kde je človek a jeho miesto? Verí ešte niekto na realitu svojho bytia? Žiadne náhradky fiktívnych životov pred kulisami bohatých ateliérov, večeria sa pred spaním za hrubým stolom, nie pred televíziou v mäkkom kresle izolovaných obývačiek. Tu sa žije život bez izolácie, všetko je skutočné, všetko je naozaj. Aj smútok aj radosť aj pokora, aj studený dážď a hrejivé slnko, tu je skutočný Boh na lúke plnej pasúcich sa zvierat.
Dedina pred mnohými rokmi, to bol pokoj, ale drina, fyzická práca bola skôr o námahe hraničiacom až s vysilením, ako selanka uprostred krásnej prírody. Len naložiť voz sena, bolo pre jedného človeka takmer fyzicky nemožné a tak boli dediny vytvorené mnohopočetnými rodinnými komunitami zloženými z troch až štyroch generácií. Tak žili naši dedovia v pokore pred Bohom a pred životom, žili pokojne a tak aj zomierali. Bez alternatív a bez pochybností.
Už sa to nevráti, nikto nemôže očakávať, že existuje cesta späť, aj náš pokus je pokus individuálny, ale je to vlastne len kulisa, zakrývajúca realitu modernej doby. Hráme sa na farmu a hoci sme šťastní, vieme, že je to len hra určená nie pre obecenstvo, ale len pre aktérov ktorí sa hry zúčastňujú. Neviem ponúknuť iným viac, než len sebe.